Obsah článku
Když se zlé věci stávají dobrým lidem (Harold, S. Kushner)
Recenzia 2 (Viktória Takáčová)
Recenzia 3 (Romana Radvanská)
Recenzia 4 (Marek Šatka)
Všetky stránky

Recenzia 1
Autorka: Anna Senderáková

...nie že by ma nikdy netrápilo, prečo sa stáva toľko zlých vecí a navyše dobrým ľuďom... problematické je však určiť, kto je naozaj dobrý. A tam, kde je hodnotenie, je vždy aj poradovník. Zostaviť poradovník dobrých ľudí, to je nad sily všetkých ľudí aj strojov (lebo aj o tom by mohol niekto uvažovať). Otázky typu: „Prečo práve ja?“, charakterizujú bezradných ľudí, a to sme, aspoň na jeden okamih v živote, vlastne všetci. Jednak je to otázka na kauzalitu, a to, ako vieme z metodológie, nikam nevedie.
Celkom nerozumiem prečo autor zvolil takúto otázku. Začína hovoriť o spravodlivosti, hodnotí životy ľudí a porovnáva ich s inými. Myslím, že to je jedna z vecí, ktorú nedokážeme nikdy určiť, ani keď si vyberieme tie najokatejšie príklady z dejín. Chýba nám totiž ten nevyhnutný nadhľad. Vždy  budeme len ľuďmi, ktorý stoja v dave, a chcú tvrdiť, že sa pozerajú na ostatných z výšky. Ale možno to autor použil len pre zvýraznenie kontrastu a pocitu nespravodlivosti. Radšej budem vychádzať z tejto možnosti.

 recenzia_knihy

Autor : Harold, S. Kushner
Názov: Když se zlé věci
stávají dobrým lidem
Vydavateľ: Portál
Rok vydania: 1999

Vďaka mnohým spomenutým príkladom o utrpení ľudí, už od začiatku človek loví v pamäti a vybavuje si všetky možné príbehy a tragédie. Rôzne návody ako utešiť pozostalých, čo povedať umierajúcim, postihnutým, zlomeným, pochádzajú zo života. Vďaka tomu som ich nevnímala ako perly múdrosti. Keď sa totiž ktorákoľvek zázračne utešujúca formulka použije zoči-voči skutočnému nešťastiu ľudí, ktorých nielen poznáme, ale aj máme radi, vyznieva banálne. Tak ako autor, aj ja som si uvedomila, že nemá cenu nič vysvetľovať, ani zdôvodňovať. Skrytý Boží plán, trest za hriechy, pomalé Božie mlyny, usmernenie života alebo skúška, ktorú sme schopní zvládnuť, to všetko sú pohľady na utrpenie ľudí. Pomáhajú? Iba málokomu a univerzálne určite nie. Autor sa venuje prirodzeným pocitom ľudí. Neodsudzuje hnev, závisť ani rôzne zdôvodnenia chorôb a utrpenia. Nebezpečenstvo vidí najmä v sebaobviňovaní. Ľudia majú tendenciu obviňovať samých seba práve                       pri „utešovaní“ priateľov. Príklad Jóba sa zdá byť univerzálny pre všetkých, ktorí trpia. Každý sa občas potrebuje vyžalovať. Horšie je, že s počtom Jóbových priateľov pribúda aj „dobrých“ rád. Niekedy by bolo lepšie, keby iba ticho počúvali.
To, čo môže pomôcť, vychádza z viery. Takýto pohľad na náboženstvo ma veľmi zaujal. Nehovorí o viere v Boha ako o niečom neskutočnom a tajomnom, akoby ani nebola v ľuďoch. Nie je zahalená tým starým známym „rúškom tajomstva“. Autor nedáva do popredia hlboké duševné zážitky, ale psychologický dosah viery na ľudí. Viera, nie je znakom vyvolených, ale je prístupná všetkým. Vyzdvihuje práve tú časť náboženstva, ktorej nezvykneme pripisovať veľký význam, jeho organizovanosť, obrady.  Tá „tajomná sila“ veriacich je v  stretnutiach, v spoločenstvách, v ich zvykoch, rituáloch.  Spomína aj silu modlitby. Opäť neopisuje vyprosené zázraky, ale priznanie si svojich pocitov pred samým sebou a pred Bohom. Viera odstraňuje osamelosť, aj keď nevie odpovedať na otázky s „prečo“ na začiatku. Ťažko by sme mohli chcieť od veriacich, aby bez otázok prijali všetko zlé v ich živote. Kážu to kňazi, ale myslím si, že to nie je nevyhnutné. Potláčanie prirodzených pocitov nikam nevedie. Autor dobre pozná ľudí, ktorí trpia. Vie ako sa správajú, ako rozmýšľajú. Ukazuje, či už na príklade Jóba alebo na ľuďoch z jeho zboru, že hľadajú vinníka. A spravidla ho nájdu, v okolí, v sebe alebo v Bohu. Tak či tak, ako tvrdí autor, je to zbytočné úsilie, ktoré spôsobí človeku ešte viac bolesti. Stáva sa veľmi veľa nehôd, ľudia trpia chorobami, ktoré nikto nezavinil. Ani Boh. A prečo nie on? Tu autor zrazu zabúda na spomínanú slobodnú vôľu ľudí, na nemenné fyzikálne zákony,  ktoré všetko na svete  riadia.  On jednoducho  zbavil Boha  všemohúcnosti.
Neobviňuje  Boha, že dopúšťa zlo, pretože je presvedčený, že Boh to nedokáže zmeniť: „On nám utrpenie nespôsobil a nechce, aby sme sa trápili, ale nemôže nás toho zbaviť. To je niečo, čo je príliš ťažké aj pre Boha“ (XYZ, 1???). Takýto záver je prekvapujúci. Ako môže niekto veriť, že Boh stvoril svet a prírodné sily, ale nedokáže ich ovládať? Žeby sa mu len vymkli spod kontroly ako pri štiepení jadra atómu? Tomu sa dá len ťažko veriť.
Ja som presvedčená, že v raji by neboli zemetrasenia, povodne, nešírili by sa tam vírusy, gény by nemutovali... Bolo by to o rozhodovaní medzi dobrým a lepším. Ale človek nemohol žiť v raji, vybral si poznanie. To ho vyhnalo do sveta, kde už prírodné živly nepracovali pre neho. Naučil sa ich  ovládať, využívať aj zneužívať, napriek tomu sa sporadicky objavujú chvíle, keď si nevie pomôcť. Dnes sme schopní monitorovať pohyb litosférických dosiek, ovplyvniť delenie buniek, zabrániť šíreniu epidémií..., no vždy je tu ešte veľa vecí, ktoré nás nekompromisne ničia. To však neznamená, že Boh nie je všemohúci. Sme vôbec schopní pripustiť, že veríme v Boha, ktorý nedokáže ovládať svoje dielo? Mám pocit, že hoci autor viackrát zdôrazňuje, čo Boh jednoducho nedokáže, v niektorých chvíľach to sám popiera. Tvrdí, že dobro, láska, súcit, všetko, čo je dobré v živote človeka pochádza od Boha. Radí ľuďom, aby sa modlili k Bohu, ktorý zlo nespôsobil, ale nemôže ho ani zmeniť. Od neho pochádza sila na zvládanie ťažkostí. Ale to by bol Boh na tom  úplne rovnako ako my. Ako nám môže pomôcť, keď nie je silnejší?
Na inom mieste opisuje to, v čo verí. Už to nie je Boh, ale skôr akýsi konštrukt, náhrada Boha pre praktické použitie. „Je pre mňa ľahšie veriť v Boha, ktorý nenávidí utrpenie, ale nemôže ho zmeniť, než v Boha, ktorý sa rozhoduje, ktoré dieťa nechá trpieť...“ (XYZ, 1???). Autor nikoho nepresviedča, len predstavuje svojho „adaptovaného Boha“. Paradoxne vyznieva to, že v knihe, v ktorej ho opisuje, používa aj argumenty, ktorými si podkopáva nohy. Chvíľami spomína silného pomocníka v nešťastí, a potom zas nevinného diváka, ktorý sa môže  nanajvýš prikloniť na našu stranu.
Ja si radšej nechám „môjho“ všemohúceho Boha. Žijem v tele, v časopriestore, vo svete fyzikálnych zákonov, chorôb, prírodných katastrof, vojen, chýb v chromozómoch, skratov v ľudskom mozgu... Žijem tu preto, že som človek a s presvedčením, že neistota sa raz definitívne skončí. Mám slobodnú vôľu, ktorou ovplyvňujem nielen svoj život,  a to musím rešpektovať. Boh mi ju nevezme, ale ani nebude robiť zázraky vždy, keď niečo zničím. Všetko zlé aj dobré, čo sa tu odohráva, vytvára neustály beh udalostí. Len v takýchto podmienkach majú význam rozhodnutia, teda sloboda. Tento drsný svet môže zničiť moje telo, ale nikdy nie nesmrteľnú  dušu. Len niekto všemohúci môže byť zdrojom nesmrteľnosti, ktorú nedokáže zničiť nič na tomto svete, dokonca ani moja vlastná slobodná vôľa. 
V otázke všemohúcnosti Boha sa jednoducho nezhodneme, ale to nie je rozhodujúce, pretože poslanie tejto knihy a jej hlavný prínos vidím v niečom inom. Nie je to klasické teologické presviedčanie. Hovorí najmä o ľuďoch. Môže priniesť zaujímavé témy na úvahy. Ale v prvom rade hovorí o ľuďoch, ktorí trpia. Bez zvyčajného odstupu a iracionálneho presvedčenia, že: „Mne nič nehrozí.“ Nikto v nej nenájde odpoveď na otázku z titulnej strany (nielen preto, že metodológia nepustí). Ale môže upraviť detinské predstavy o Bohu ako prísnom otcovi, nekompromisnom programátorovi alebo trestajúcom sudcovi. Autor sa samozrejme nedopracoval k odpovedi na otázku, prečo trpíme. Ale  východisko vidí v zmene otázky: „Teraz, keď sa mi to stalo, čo s tým mám robiť?“ (XYZ, 1???). Je to výzva, aby sme sa snažili objaviť v sebe tú „božskú časť“. Na tomto sa odrazí podpora spoločenstva veriacich, výsledok modlitby. Boh dáva silu, ukazuje cestu, mení pohľad na veci. Vôľa trpiaceho dokáže vrátiť jeho životu zmysel a zároveň sa stáva svedectvom o existencii Boha. „Jednou z vecí, ktoré ma utvrdzujú v tom, že Boh je skutočný, a nie iba predstava, ktorú si vymysleli náboženskí myslitelia, je skutočnosť, že ľudia, ktorí sa modlia o silu, nádej a odvahu, tak často nachádzajú zdroje sily, nádeje a odvahy, ktoré predtým nemali“ (XYZ, 1???).
V závere sa znovu vracia k príbehu o Jóbovi. Tento je však iný. Mal by byť zmierením, ale je rozporuplný. Je v ňom  výzva, aby človek odpustil Bohu, že stvoril nedokonalý svet. Je to  v úplnom rozpore s celou časťou, v ktorej poukazuje na to, že Boh nie je zodpovedný za zlo. Najradšej by som si ten posledný príbeh nevšímala. Tým, že si autor odporuje, sa odvádza pozornosť od toho hlavného. Od trpiacich ľudí a ich prežívania utrpenia.