Valenčný slovník slovenských slovies na korpusovom základe

Martina Ivanová – Miloslava Sokolová – Miroslava Kyseľová – Veronika Perovská

Príprava tohto slovníka bola podporená grantovým projektom VEGA 1/0252/12 Morfosyntaktické a lexikálne parametre kolokácií v slovenčine.

TEORETICKO-METODOLOGICKÉ VÝCHODISKÁ

1 Východiská valenčnej teórie

Teoreticko-metodologické východiská spracovania valenčného slovníka tvorí jednak valenčná teória, pravda, nie v pôvodnom monistickom a príliš úzkom Tesnièrovom chápaní, ale tak, ako ju rozpracoval celý rad jeho pokračovateľov, jednak sémantická klasifikácia slovenských slovies, ktorú spracovala M. Sokolová (1993). Využívame pritom aj skúsenosti autorov Krátkeho slovníka slovenského jazyka (KSSJ, 2003), Slovníka súčasného slovenského jazyka (2006, 2011), českú teóriu vetných vzorcov (Daneš – Hlavsa a kol., 1981), práce, ktoré vznikli v rámci funkčného generatívneho prístupu (Panevová, 1980) a dostupné nemecké, poľské, ruské a bulharské valenčné slovníky, ale hlavne české valenčné slovníky (Svozilová – Prouzová – Jirsová, 1997; Lopatková – Žabokrtský – Kettnerová, 2008; Urešová, 2011).

Valenčná teória od svojho vzniku, teda od čias L. Tesnièra (1934), prešla mnohými kritickými hodnoteniami, prepracovaniami i doplneniami. V slovenskej lingvistike sa uplatňuje skôr intenčná teória E. Paulinyho (1943), ktorá je jedným z najoriginálnejších prínosov slovenských jazykovedcov do jazykovedného bádania a ktorú ďalej rozpracovali J. Ružička (1966), J. Kačala (1989) a ďalší. Nebudeme tu podávať celý vývoj teórie valencie a intencie, pretože bol podrobne spracovaný vo viacerých dostupných prácach (porov. napr. Kačala, 1989; Sokolová, 1993; Daneš – Hlavsa a kol., 1981; Ivanová, 2006 a mnohé ďalšie). Sústredíme sa preto iba na výklad nášho chápania valencie a jej vzťahu k intencii/intenčnej hodnote slovesa a na sporné otázky, ktoré sa v tejto súvislosti otvárajú.

Valenciu chápeme ako schopnosť slovesa (príp. aj iného slova) viazať na seba istý počet ďalších jazykových jednotiek (doplnení) a určovať ich tvarové a významové vlastnosti. Valencia úzko súvisí s intenciou. Tieto pojmy však nie sú totožné. Pri intencii ide o sémantické vlastnosti slovesa ako predikátu, na základe ktorých sa realizuje jeho spájateľnosť s participantmi. Intencia vyjadruje priestorovú dimenziu dynamického príznaku a jeho orientovanosť (Kačala, 1989, s. 30). Vyjadruje to, že dej (resp. dynamický príznak) prebieha medzi substanciami. Okrem pojmu intencia zavádza J. Kačala aj pojem intenčná hodnota slovesa, ktorú chápe ako schopnosť slovesa realizovať na prednej alebo zadnej strane dynamického príznaku príslušné pomenovanie substancie, s ktorou sa sloveso ustálene spája na základe intencie svojho deja (Kačala, 1989, s. 29). J. Kačala teda výrazne odlišuje intenčnú hodnotu slovies na úrovni syntaktickej formy a intenciu dynamického príznaku na úrovni významu. Hoci je pojem valencia veľmi blízky pojmu intenčná hodnota slovesa, pri valencii ide o širší pojem, ktorý zahŕňa nielen prednú (teda ľavovalenčnú) pozíciu a jediné zadné (teda pravovalenčné) rekčné doplnenie, ale berie do úvahy všetky možné pravovalenčné doplnenia a ich pozičné varianty a podáva ich gramatickú a sémantickú charakteristiku (Sokolová, 1993). Termíny valencia a ľavovalenčné/pravovalenčné doplnenie preto používame v prípade, že referujeme na počet pozícií otváraných slovesom v syntaktickej štruktúre vety a na ich formálno-gramatické stvárnenie, zatiaľ čo termínom intencia odkazujeme na počet participantov vyžadovaných sémantikou verba a ich sémantické charakteristiky.

Ústredným pojmom valenčnej teórie je sloveso. Práve ono v pozícii vetného predikátu svojou sémantikou a z nej vyplývajúcim valenčným potenciálom rozhoduje o charaktere vetnej štruktúry. Sloveso určuje nielen to, či záväzným komponentom vetnej štruktúry bude objekt, príp. objekty alebo istý typ okolnostného určenia, ale rozhoduje aj o sémantickej náplni participantov, teda o tom, či bude ľavointenčným participantom aktívny činiteľ slovesného deja, nositeľ deja, stavu, vlastnosti a pod., či bude pravointenčným participantom adresát, výsledok deja, zasahovaný predmet, prípadne rôzne okolnosti časové, miestne, spôsobové a pod.

Sémantické predikáty ako jazykové koreláty dynamickej vlastnosti substancie sa vyjadrujú zvyčajne jedným určitým tvarom plnovýznamového slovesa, ktoré ako funktor odkrýva valenčné pozície pre sémantické participanty, je sémantickým centrom propozície a je syntaktickým predikátom.

2 Výber jednotiek a materiálová databáza

Korpusový výskum má pre výskum valencie veľký význam, lebo umožňuje relatívne rýchlo a pomocou aktuálnych a rozsiahlych dokladov (s výrazným posunom od dokladov z umeleckých textov k dokladom z vedeckých a publicistických textov): 1. overiť doterajšie lexikografické spracovanie slovies, 2. napomáhať pri riešení problémov súvisiacich s delimitáciou slovesných polysémantov, 3. skúmať komplikované otázky vzťahov medzi valenčnými a nevalenčnými doplneniami, resp. obligatórnymi, potenciálnymi a fakultatívnymi doplneniami, 4. skúmať otázky formálnych prostriedkov realizácie participantov, 5. ilustrovať výskyt príslušných slovies v reálnych vetách jazyka prostredníctvom bohatého dokladového materiálu.

Predkladaná publikácia sa opiera o výskumy realizované v korpusových verziách prim-6.0-public.all a prim-5.0-public-all. Pri výbere hesiel sme postupovali tak, že v slovníku spracúvame všetky slovesá, ktoré boli súčasťou VSSS. Tie sme doplnili o tie slovesné jednotky, ktoré podľa frekvencie z korpusovej verzie prim-5.0-public-all patria medzi najfrekventovanejšie verbálne lexémy (na základe frekvencie nenegovanej i negovanej lemy verba). Na rozdiel od VSSS v predkladanej práci neuvádzame frekventatívne pendanty verbálnych lexém (vo VSSS bolo 55 frekventatívnych lem), a to z dôvodu ich nízkej frekvencie (výnimkou sú frekventatíva bývať a mávať). Celkový počet spracúvaných jednotiek v slovníku je 531 verbálnych lexém a 1829 verbálnych lexií. VSSS v úvode uvádza celkový počet 625 slovies, avšak ako samostatná jednotka sa do tohto počtu rátajú aj imperfektívne a perfektívne pendanty v rámci vidovej dvojice. V prípade, ak perfektívne a imperfektívne pendanty v rámci vidovej dvojice chápeme ako jednu slovesnú jednotku, je celkový počet slovies spracúvaných vo VSSS 346. Rovnako možno postupovať aj pri stanovení počtu verbálnych lexií spracúvaných vo VSSS, keďže uvádzaný počet 2060 lexií zahŕňa významy zodpovedajúce perfektívnym aj imperfektívnym pendantom samostatne.